Slovensko v klenotnici Unesco- Banská Štiavnica

Na začiatku slávnej histórie mesta je povesť o pastierovi. Keď pásol kozy na kamenistých strminách, do ktorých sa opieralo slnko, zbadal dve jašterice – jedna z nich akoby posypaná strieborným, druhá zlatým prachom. Pastier sa k jaštericiam rozbehol, aby ten blyšťavý zázrak chytil, no tie boli rýchlejšie a ukryli sa pod kameň. Mládenec kameň odvalil a v tej chvíli ho oslepila jagajúca sa zlatá a strieborná ruda.

Nevieme, do akej miery sa toto stáročné rozprávanie zhoduje so skutočnosťou. Pravda je však taká, že v 16. storočí vďační Štiavničania vložili zlatú a striebornú jašteričku do svojho erbu. Od stredoveku dodnes sa dve jašteričky vyhrievajú na priečelí viacerých budov mesta. Bohaté dejiny Banskej Štiavnice prinášali jej obyvateľom a krajine omnoho viac životnej prózy ako poézie. Historické fakty svedčia, že založenie mesta na skalnatých svahoch nehostinnej krajiny nebolo vôbec ľahké. Odvážni a zocelení hľadači pokladov vybudovali mesto na strminách štiavnických kopcov, v teréne, aký človek, keď nemusí, radšej neosídľuje. Veľké náleziská zlatej a striebornej rudy však dávali mužom silu bojovať so skalou, s chorobami, ľudskou neprajnosťou a zmenili dobrodružstvo na tvrdú a nebezpečnú banícku profesiu. Viac ako tisíc rokov sa ťažila v banskoštiavnickom prírodnom prostredí ruda s vysokým obsahom vzácnych a drahých kovov. Desiatky ton zlata a tisícky ton striebra opustili brány mesta. Z bohatstva banskoštiavnického podzemia sa budovali mestá, uhrádzali sa náklady na honosný život cisárskeho dvora, podporovala sa veda, školstvo a kultúra, financovali sa vojny. Banská Štiavnica ako stará, dobrá, láskavá matka rozdávala, kým mala – aby nakoniec sama zostala chudobná, bohatá už iba na históriu a spomienky. Preto má pre mesto mimoriadny význam december 1993, keď bolo historické jadro mesta spolu s technickými pamiatkami okolia zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva.