Slovensko v klenotnici Unesco- Ružomberok-Vlkolínec

Ešte aj dnes sú na svete miesta, cez ktoré sa dá vojsť do rozprávky. Do takej, akú si pamätáme z detstva. O pompéznosti, ale i o chudobe, ktorá cti netratí. Sú také miesta, kde chudoba bola cnosťou z núdze a netušila, že jej um a skromnosť môže byť šperkom v pokladnici vekov. Dedina v oblakoch, drevený klenot, pamiatková rezervácia skvostov ľudovej architektúry... Áno. Závan histórie, ktorý sa preklenul do prítomnosti.

To všetko dýcha z učupených domcov zahniezdených vysoko pod majestátnym bralnatým vrchom Sidorovo v regióne Liptov, neďaleko sútoku riek Váh a Revúca. Vlkolínec... Pardon! Ružomberok- Vlkolínec. Od nepamäti s mestom dýchajúca osada, hoci pulzuje vlastným životom, leží v nadmorskej výške 718 metrov. Keď Ružomberku kráľ Karol Róbert v roku 1340 vymedzil hranice jeho chotára, určite netušil, že dal základy zaujímavému a zvláštnemu javu. Samotný chotár patril totiž medzi najväčšie mestské chotáre v Uhorsku. Z tohto faktu možno vytušiť, že v rôznorakom kraji, rozprestierajúcom sa na veľkej ploche, možno predpokladať viaceré zvláštnosti. V druhej polovici 14. storočia sa v tomto členitom a pestrom prírodnom prostredí začína osídľovanie na viacerých miestach. Medzi ne patril aj budúci Vlkolínec. Prečo vznikol práve pod bralami Sidorova, ako sa zakorenil jeho názov, sa zrejme nikdy s určitosťou nedozvieme. Povesti, viažuce sa k tomuto sídlu, ponúkajú viaceré možnosti. Vlkolínčania údajne chránili Ružomberok pred premnoženými vlkmi – chytali ich do jám, ktoré pravidelne obnovovali a udržiavali. Ďalšia možnosť je, že názov osady odvodili od skutočnosti, že miesto bolo známe veľkým množstvom vlčích brlohov. Alebo názov nemusí vôbec súvisieť iba s vlčími dravcami, ale je odvodený od slova vrchol. Keby sme sa započúvali, ako domáci volajú svoju osadu, boli by sme prekvapení. Nie Vlkolínec, ale Vrkolínec (Vrcholínec). Ide teda o miesto, ktoré zaujali pôvodní osadníci. Bývali medzi vrchmi – na vrcholovom mieste. Ktohovie, ako to bolo. Isté je, že osada sa po prvýkrát spomína v listine kráľa Ľudovíta I. z roku 1376.